„ABY SI SKUTOČNE POZNAL ŽIVOT, MUSÍŠ BYŤ JEHO SÚČASŤOU. MUSÍŠ ÍSŤ MEDZI ĽUDÍ A DÍVAŤ SA, MUSÍŠ SA DOSTAŤ DO SKRYTÝCH KÚTOV A ŠTRBÍN EXISTENCIE, MUSÍŠ DÔVERNE POZNAŤ VŠETKY DRUHY ĽUDÍ, NEŽ MÔŽEŠ NAKONIEC STANOVIŤ, ČO JE ČLOVEK.“ – L. RON HUBBARD
„Prvou zásadou mojej vlastnej filozofie,“ napísal L. Ron Hubbard, „je, že múdrosť je tu pre každého, kto ju chce dosiahnuť. Slúži bežnému človeku, rovnako ako kráľovi a nikdy by sa na ňu nemalo pozerať zo zbožnou úctou.“ Dodal k tomu, že filozofia musí byť použiteľná, pretože „vedomosti zamknuté v plesnivých knihách nie sú užitočné pre nikoho, a preto nemajú žiadnu cenu, pokiaľ nemôžu byť používané.“ Nakoniec prehlásil, že filozofické poznatky majú cenu jedine vtedy, keď sú pravdivé a funkční, čím stanovil parametre pre Dianetiku a Scientológiu.
Ako L. Ron Hubbard prišiel k nájdeniu týchto oborov, to je ohromný príbeh, ktorý v skutočnosti začal v prvých desaťročiach tohto storočia jeho priateľstvom s domorodými indiánmi kmeňa Černonožcov v mieste a v okolí jeho domova Heleny, v Montane. Medzi týmito ľuďmi bol významný plne kvalifikovaný kmeňový kúzelník, známy ako Starý Tom. V zásade tvorilo vzácne puto to, že šesťročný Ron bol poctený postavením pokrvného brata a bolo mu vštepené porozumenie skutočne vynikajúcemu duchovnému dedičstvu.
To, na čo je možno nahliadnuť ako na ďalší míľnik, prišlo v roku 1923, keď dvanásťročný L. Ron Hubbard začal študovať freudovskú teóriu pod fregatným kapitánom Josephem C. Thompsonem, prvým námorným dôstojníkom Spojených štátov, ktorý s Freudom vo Viedni skutočne pracoval. I keď Hubbard nikdy neprijal psychoanalýzu samotnú, jej objavenie bolo opäť kľúčové. Pretože, keď už nič iného, Freud prinajmenšom presadzoval názor, že „by sa z mysľou dalo niečo urobiť.“
Tretí rozhodujúci krok tejto cesty previedol v Ázii, kde pán Hubbard nakoniec strávil väčšiu časť dvojročného obdobia cestovaním a štúdiom. Tam sa stal jedným z mála Američanov, ktorí získali prístup do preslávených tibetských lámasérií vo Western Hills v Číne a skutočne študoval s posledným z línie kráľovských kúzelníkov z dvora Kublai Khana. Avšak ak už sa takéto dobrodružstvo mohlo zdať akokoľvek fascinujúce, nakoniec zistil, že za tým nenašiel nič, pokiaľ ide o ľudskú myseľ a ducha, čo by bolo funkčné alebo predvídateľné.
Po návrate do Spojených štátov v roku 1929 sa Hubbard zapísal na Univerzitu George Washingtona, kde študoval inžinierstvo, matematiku a nukleárnu fyziku – všetko disciplíny, ktoré mu pri neskoršom filozofickom hľadaní dobre poslúžili. V skutočnosti bol L. Ron Hubbard prví, kto dôsledne používal západnú vedecké metódy k štúdiu duchovných záležitostí. Avšak okrem základnej metodológie neponúkala univerzita nič. Neskôr naozaj pripustil: „Bolo úplne jasné, že som pracoval s kultúrou a žil v kultúre, ktorá vedela o mysli menej než ten najprimitívnejší kmeň, s ktorým kedy prišiel do kontaktu“ a „keď som poznal, že ani ľudia na Východe neboli schopný vylúštiť hádanky ľudskej mysli na toľko do hĺbky a na toľko predvídateľne, ako som bol k tomu vedený, že môžem očakávať, poznal som, že budem musieť viesť rozsiahly výskum.“
Tento výskum v zásade pohltil nasledujúcich dvadsať rokov a previedol ho s nie menej ako 21 rasami a kultúrami, vrátane indiánských kmeňov severozápadného Pacifiku, filipínských Tagalogů a, ako mal vo zvyku žartovať, ľuďmi z Bronxu. Keď to vyjadríme najjednoduchšie, jeho práca sa po toto obdobie zamerala na dve základné otázky. Najskôr, čo bolo pokračovanie experimentov vedených na univerzite, hľadal životnú silu, o ktorej sa dlho špekulovalo, tzn. zdroj ľudského vedomia. Ďalšou vecou, neoddeliteľne spojenou s prvou otázkou bolo to, že si prial určiť spoločného menovateľa života, pretože keď má toto stanovené, vysvetľoval, bolo možné efektívne vymedziť to, čo bolo ako pravdivé, tak funkčné, pokiaľ ide o stav človeka.
Prvá rovina tohto výskumu prišla v roku 1938 v nepublikovanom rukopise nazvanom Excalibur. Toto dielo v zásade predkladalo život ako niečo omnoho viac ako náhodnú sériu chemických reakcií a to, že nejaký definovateľný popud je základom všetkého ľudského správania. Ten popud, prehlásil, je prežiť a u všetkých ľudí predstavuje tu najprenikavejšiu silu. To, že človek prežíva, nebola nová myšlienka. Nové bolo to, že toto je najzákladnejší spoločný menovateľ existencie a bol to ukazovateľ cesty, ktorou sa mal uberať všetok výskum.
Druhá svetová vojna sa ukázala byť ako prerušením výskumu, tak ďalším podnetom – ten prvý kvôli službe v Atlantickom a v Tichom oceáne ako veliteľ protiponorkových hliadok, druhé z toho dôvodu, že pokiaľ niečo zdôraznilo potrebu funkční filozofie na zlepšovanie človeka, tak to bola ona úplná hrôza tohto konfliktu. Alebo, ako stručne zmienil: „Človek trpí šialenstvom a toto šialenstvo sa volá vojna.“ Pán Hubbard bol rovnako medzi prvými, ktorí prejavili obavy z toho, čo znamená príchod atómových zbraní, keď nie je sprevádzaná odpovedajúcim porozumením ľudskému správaniu.
Pokračujte ďalej na: